Teple paprsky doobednajšieho slnka dopadali do malej nemocnicnej izby. Len 4 stolicky, okno, dvere, postel, skrina a malý stolcek. Tu sa čas nemeria na hodiny a minuty, ale na kvapky infuzii, krvnych konzerv a slz. Na posteli ležalo dievca, ktore dufalo v zazrak. Nikdy neprestala verit, že sa uzdraví. Nikdy neplakala pre stratene gastanove vlasy. Nikdy se nepoddala bolesti. Stale verila na zazrak.Nikdy mu nemala za zle, že od nej odišiel, ked sa dozvedel o jej chorobe. Len tužila po tom ho uvidiet. Vedela, že umiera, ale aj tak verila v ten zazrak. Uprene hladela na kvapky infuzii, ktoré jedna po druhej prudily do jej žíl. Dufala, že pride. Tak velmi si to priala. Zrazu citila niekoho pritomnost. Otvorila oci a videla ju tam stat. Srdce sa jej zachvelo. "Este NIE ! On pride" dohovarala sa. Neprestávala verit. "Je neskoro musíme ist…….." povedala dievcatu a natiahla k nej ruku. Ta sa naposledy zadívala na dvere izby a odovzdane uchopila tu chladnu bielu ruku.Zadívala se do jej očí. Jediná slza a už nic viac... Posledna kvapka skoncila jej život. Už se nikdy nedozvie, že stál za dvermi jej izby. Strach z toho , že jej zlomil srdce, mu nedovolil vstupit. Možno by vošiel, keby vedel, že ona ho stale miluje a že za tymi dverami umiera...
Kraasa :(